ISSN 1337-8481

Policajt, alebo darebák?

Jozef Bakša  /   Vodič, ktorého zastavujú policajti si  často kladie otázku  : “Zastavuje ma policajt alebo darebák?” Taký obraz má o policajtoch z médií.  Malá skupinka policajtov, dajme tomu  niekoľko sto  krivých a skorumpovaných kazí  meno ostatným.  Bude trvať možno desaťročie, kým si polícia  pošramotenú povesť napraví a získa dôveru ľudí späť.   Ako to  vlastne v polícii naozaj (ne)funguje ?

Ako sa hľadá pravda a kto ju má ?

Na rozdiel od súkromnej sféry  spôsob riadenia v ozbrojených zložkách sa za tridsať rokov   prakticky nezmenil a nevenovala sa mu primeraná  pozornosť. Rovnako ako problematike motivácie ľudí, asertivite či komunikácie s  ľuďmi  pre radových príslušníkov týchto zložiek. Po ukončení policajnej školy sa policajt  so vzdelávaním v tejto oblasti často nestretne desiatky rokov. Potom sa čudujeme, že v kritickom okamihu zareaguje neadekvátne a skratovo. Mnohí sa následne pozastavujú  nad takýmto skratovým konaním policajta. Málokto sa ale zamyslí nad tým,  čoho dôsledkom je takéto skratové konanie policajta.

Bezpečnostný  aparát je dnes zväčša riadený direktívne,  byrokraticky,  na základe prežitých modelov z minulosti.  Modelov  založených  na direktívach, demonštrácii sily ( funkcie ), požadovanie rešpektu z pozície moci,   grafoch a tabuľkách, ktoré  sa každý rok kopírujú a napĺňajú cieľmi podľa potreby. Potom sa stáva, že existencia pravdy je naviazaná na zastávanú funkciu.  Ak takýmto ľuďom dôjdu argumenty rozhovor končia vetou : „Ja som veliteľ a tak mám pravdu.“  Takúto vetu v rôznych modifikáciách som počul za 28 rokov služby od nejedného nadriadeného.

Takéto správanie riadiacich sa následne prejavuje na ich podriadených, ktorí  si to ventilujú na občanoch. Cítiac krivdu zo strany nadriadených  vystupujú potom takýto ľudia  voči občanom  v pozícii ľudí vlastniacich patent na pravdu. Bohužiaľ.

Aj  tieto veci je potrebné začať riešiť…

Kto v regióne pôjde proti systému ?

Na riadiacich postoch v regiónoch, pravdepodobne, nie sú  ľudia, ktorí by boli vydierateľní,  skorumpovaní  a nečestní. Často ale  majú  schopnosť nehasiť to čo ich nepáli, prípadne dať nepriamo pokyn čomu sa venovať alebo nevenovať  aktívne.  Bohužiaľ je   charakteristickou  črtou úradníka v štátne správe ( policajta nevynímajúc) tváriť sa, že vlastne  neexistuje. Existenia  v štýle : „Dáš pokoj, máš pokoj.“ Tváriť sa, že je všetko v poriadku,  aj keď  vidí  chyby a deformácie  systému.  Napriek tomu, že by ich vedel  odstrániť, v obave, že sa jeho „ mudrovanie“ nebude páčiť vedeniu a  príde o teplé miesto v závetrí, zostane ticho.

A tak si väčšina nominantov tohto typu sedí na teplom mieste a ich hlavnou úlohou  je, aby si ich nikto nevšimol.  Myslia hlavne na to, aby čísla,  rozumej štatistika ( často nezmyselná ),  boli v poriadku.   Potrebuje hlavne zabezpečiť čísla a udržať na  uzde tých  podriadených, ktorí by mali chuť zakričať, že kráľ je nahý.  Vtedy si ho žiadny nadriadený nevšimne a on si bude  užívať svoje istoty.

Polícia je plná čestných ľudí

Napriek všetkému, čo sa na políciu valí zo všetkých strán od  poškodených, cez páchateľov či  z médií, nie je to s ňou až   také zlé. V polícii je plno čestných poctivých policajtov, ktorí do polície išli s úmyslom pomáhať spravodlivosti a bezpečnosti za nástupný plat,  ktorý bol  pre iných  demotivačný.  Išli do polície preto, lebo chceli pomáhať. Na to, aby  sa človek stotožnil s povolaním policajta  nestačí  naplniť zákonom predpísané tabuľky a vyhovieť testom.   Človek, ktorý chce vykonávať prácu policajta musí mať schopnosť vcítiť sa do pocitov iných, pomáhať a chrániť v sebe. Ak to v sebe nemá je len  otázkou času, kedy vyhorí, deformuje sa alebo prácu policajta vymení za lukratívnejšie zamestnanie, prípadne skĺzne na stranu zločinu.

Byť  policajtom neznamená byť príslušníkom Policajného zboru.

Samozrejme za policajta nie je možné považovať každého čo má oblečenú uniformu a je príslušníkom Policajného zboru.  Policajtom je človek, ktorý svojou činnosťou, často nad rámec svojich povinností  vykonáva činnosti s úmyslom   pomôcť bezpečnosti, spravodlivosti a ochraňovať základné ľudské práva. V skutočnosti  nie je najdôležitejším policajtom pre občana a spoločnosť ten, kto  prezentuje jej prácu v médiách, rozdá najviac pokút či dostane ministerskú odmenu. Pre občana v skutočnosti je najdôležitejšie to množstvo policajtov, ktorí vykonávajú mravenčiu prácu pri v prvom  kontakte s občanom, ten čo mu pomôže. Pre ľudí a spoločnosť sú najdôležitejší tí, ktorých mená možno nikdy  nespomenú médiá, ale sú to práve oni, ktorí  prídu, keď občan zavolá na tiesňovú linku. Ľudí totiž netrápia policajné štatistiky, ktorými sa  pýšia policajní funkcionári. Ľudia potrebujú pocit bezpečia,  istotu, že sa ich má kto ujať,  pomôcť im a ochrániť, keď budú v núdzi.  A je jedno či volajú na tiesňovú linku, majú nehodu, sú napadnutí   alebo chcú podať trestné oznámenie.  A pre tých chlapcov,  ktorí  sú schopní roky  robiť  tú mravenčiu prácu v prospech ľudí musí byť práca policajta povolaním a nie zamestnaním.

Darebáci v polícii ju nesmú riadiť. 

Policajti si na svoju adresu vypočujú v týchto dňoch mnoho kritiky.  Napriek  často oprávnenej kritike  nemožno v žiadnom prípade hádzať všetkých policajtov do jedného vreca. Áno, tak ako v každom povolaní, je aj medzi policajtmi mnoho tých, ktorí zneužívajú systém,  sú kriví, či platení organizovaným zločinom.  Predpokladám, bohužiaľ, že takéto skupinky darebákov v polícii, ako v každej oblasti,   vždy boli a budú.

Je však  potrebné, aby táto skupina v polícii  nemala významné, dokonca  dominantné postavenie.   A  už vôbec nie také, aby mohla ovplyvňovať čo bude a čo nebude polícia vyšetrovať.

Aká je situácia dnes ?

(autor je príslušníkom PZ SR)

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno

- Advertisement -
- Advertisement -

Ďalšie články