ISSN 1337-8481

Prvýkrát prisahali vojaci v Seredi vernosť Slovenskej republike 22. januára 1993

Ondrej Urban | Od roku 1993 na Slovensku neoslavujeme 1. januára iba začiatok nového kalendárneho roka, ale pripomíname si aj vznik samostatnej Slovenskej republiky, ktorá vznikla 1. januára 1993 keď poslanci na spoločnej schôdzi vlády SR a Národnej rady SR prijali vyhlásenie k vzniku nezávislej Slovenskej republiky. Už prvého septembra 1992 prijala Slovenská národná rada Ústavu SR, a 25. novembra 1992 prijalo Federálne zhromaždenie ústavný zákon o zániku ČSFR, ktorý nadobudol platnosť o polnoci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993. Ústava SR okrem iného vo svojom čl. 25 zaviazala občanov, že obrana Slovenskej republiky je ich povinnosťou a vecou cti. Zároveň však zaručovala, že nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním.

So vznikom SR začala svoju činnosť aj Armáda SR, z ktorej na základe zákona 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách SR z 23. mája 2002 vznikli terajšie Ozbrojené sily SR. Národná rada SR schválila 16. decembra 1992 zákon 3/1993 Z. z. o zriadení Armády Slovenskej republiky, ktorý definoval, že úlohou armády je brániť slobodu, nezávislosť, suverenitu, územnú celistvosť Slovenskej republiky a pomáhať pri odstraňovaní následkov živelných pohrôm a katastrof ohrozujúcich ľudské životy alebo majetok vo veľkom rozsahu. Dovtedajší minister obrany ČSFR generálplukovník Ing. Imrich Andrejčák bol 16. marca 1993 vymenovaný za ministra obrany SR a veliteľ Vojenského veliteľstva Východ v Trenčíne generálmajor Ing. Július Humaj, rodák z Galanty, bol poverený funkciou veliteľa Armády SR. Vojenské veliteľstvo Východ a veliteľstvo 1. divízie protivzdušnej obrany sa vytvorili základ Veliteľstva Armády Slovenskej republiky.

Predpoklady na vytvorenie Armády Slovenskej republiky sa začali tvoriť už v druhej polovici septembra roku 1992. Hlavný operačný plán bol pripravený aj alternatívne pre samostatné Slovensko a na zasadnutí Rady obrany štátu ČSFR v Prahe bolo prijaté rozhodnutie o delení Československej armády v pomere 2:1 podľa počtu obyvateľov. Celkom bolo od 1. novembra do 20. decembra 1992 na územie Slovenska presunutých 163 lietadiel, celkom 229 kusov leteckej techniky, 164 tankov, 59 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 2 032 kusov automobilovej techniky, 347 kusov delostreleckých a zbraňových systémov a 137 414 kusov ručných zbraní, 1 028 ton munície, 12 536 ton materiálu. Uskutočnilo sa celkom 2 324 vojenských transportov a 117 presunov prúdov kolesovej techniky. Na Slovensko prišla aj technika, ktorá dovtedy bola rozmiestnená iba v Čechách, ako stíhacie lietadlá MiG-29 alebo protilietadlový raketový komplet S‑300. S ním však prišlo aj množstvo kvapalných raketových pohonných hmôt, pre ktoré neboli vybudované sklady, v muničných skladoch takisto nebolo dosť miesta, takže množstvo munície sa vykladalo pod voľným nebom na základni Lešť. K 1. septembru 1992 slúžilo v Českej republike 8 685 vojakov z povolania slovenskej národnosti. Na Slovensku slúžilo 2 580 Čechov. Vojaci z povolania dostali možnosť, aby si bez ohľadu na národnosť zvolili, v ktorej armáde budú slúžiť a potom získať príslušné štátne občianstvo.

Deleniu Československej armády predchádzal odsun sovietskych vojsk. Od 26. februára 1990 do 20. júna 1991 odišlo z Československa 73 500 dôstojníkov a vojakov, 39 921 rodinných príslušníkov, 1 220 tankov, 2 505 bojových vozidiel pechoty. Na prepravu vojenskej techniky a ľudí sa použilo 825 vlakových súprav zložených z 33.000 vagónov, ktoré by pri zoradení za sebou utvorili 465 kilometrov dlhú kolónu. Na území Slovenska bola rozmiestnená 30. gardová „Irkutsko-Pinská“ motostrelecká divízia s veliteľstvom vo Zvolene, vyzbrojená 214 tankami a 238. vrtuľníkový pluk s 59 vrtuľníkmi na letisku v Sliači. Sovietske vojská uvoľnili objekty v Častkovciach, Ivachnovej, Jelšave, Komárne, Nemšovej, Nových Zámkoch, Rimavskej Sobote, Rožňave, Ružomberku, Štúrove, Zvolene, na Lešti a Sliači, ktoré však boli v takom stave, že museli byť pre potreby Armády SR rekonštruované.

Zákon o zriadení Armády Slovenskej republiky uložil všetkým vojakom v činnej službe povinnosť zložiť do 31. januára 1993 vojenskú prísahu v znení.
„Ja, vojak Armády Slovenskej republiky, slávnostne vyhlasujem, že budem verný Slovenskej republike. Budem vojakom čestným, statočným a disciplinovaným. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, budem dodržiavať ustanovenia vojenských poriadkov. Som pripravený brániť slobodu, nezávislosť, suverenitu a územnú celistvosť Slovenskej republiky. Na to som pripravený vynaložiť všetky sily a schopnosti a nasadiť aj svoj život. Tak prisahám!“
Pre mnohých vojakov z povolania to bola už tretia vojenská prísaha, ktorú skladali. Tí ktorí slúžili ešte v Československej ľudovej armáde prisahali nasledovne:
„Ja, občan Československé socialistické republiky, vedomý si svojej čestnej vlasteneckej povinnosti, prisahám pred bojovou zástavou vernosť pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou Československa. Sľubujem, že budem vojakom statočným a disciplinovaným, že budem dôsledne a iniciatívne plniť ustanovenia vojenských predpisov, rozkazy veliteľov a zachovávať vojenské tajomstvo. Svedomite sa budem učiť ovládať vojenskú techniku a zbrane, zverené mi pracujúcim ľudom a pripravovať sa na boj, aby som mohol na rozkaz prezidenta a vlády Československé socialistické republiky čo najlepšie brániť svoju rodnú vlasť a jej socialistický poriadok proti každému nepriateľovi. Na obranu socializmu som vždy pripravený stať pevne v radoch ozbrojených síl Československej socialistickej republiky po boku Sovietskej armády i armád ostatných socialistických štátov v boji proti jeho nepriateľov a nasadiť i svoj život k dosiahnutiu víťazstva. Tak prisahám!“
V roku 1990 bol text prísahy zmenený takto:
„Ja, vojak Československej armády, vedomý si svojich občianskych a vlasteneckých povinností, slávnostne prehlasujem, že budem verný Československej federatívnej republike. Budem vojakom statočným a disciplinovaným a budem plniť ustanovenia vojenských predpisov. Svedomite sa budem učiť ovládať vojenskou techniku a zbrane a pripravovať sa pre ochranu slobody a nezávislosti Československej federatívnej republiky. Pre ochranu vlasti som pripravený nasadiť i svoj život.“

Našťastie, v novembri 1989 nedostali vojaci rozkaz, aby išli brániť socialistický poriadok svojej vlasti, ako ich k tomu zaväzovala vojenská prísaha. Ani na konci roka 1992 nemuseli brániť Československú federatívnu republiku, ktorej prisahali vernosť. Veď ak by sme boli nútení svoje prísahy splniť, nebola by zamatová revolúcia zamatovou, ani náš rozchod s Čechmi taký mierumilovný.

V Seredi prvýkrát prisahali vojaci vernosť Slovenskej republike 22. januára 1993. Slávnostného aktu sa zúčastnili zástupcovia velenia Armády SR, územných orgánov a Národnej rady SR. Generálmajor Ing. Andrej Sabol vo svojom príhovore zdôraznil, že 3. ženijná brigáda je jedným z prvých vojenských útvarov Armády SR, ktoré zložili vojenskú prísahu a vôbec prvým útvarom, ktorý skladá vojenskú prísahu bezprostredne po prijatí Slovenskej republiky ako samostatného štátu do Organizácie spojených národov. Verili sme, že táto prísaha už bude definitívna.

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno

Ďalšie články