pondelok, 25. januára, 2021
ISSN 1337-8481

Znie tak vábivo, tak mámivo… Veľká záhrada. Už vyše sto rokov.

Gabi Lešinský

Jestvuje jedno pusté, zle prístupné, no magické miesto v Slovenskom krase, kam je ďaleko zovšadiaľ. Nesie poetický, priam rozprávkový názov. Znie tak vábivo, tak mámivo… Veľká záhrada. Už vyše sto rokov. V miestom jazyku Nagy-kert. Ktovie ako to tu vyzeralo voľakedy. Už dávno ju bol pohltil hustý les. Ako nemí svedkovia sa tu z čias, keď rozkvitala, zachovali len ozrutné staré čerešne. Väčšie som jakživ nevidel. Niet tu ciest, a ak boli, rozplynuli sa v čase. Pred takmer tridsiatimi rokmi sme tu chodievali s kamošom-jaskyniarom hľadať dávno stratenú Priepasť vo Veľkej záhrade. Nebolo o nej nič známe, iba to, ako sa volala. Hľadali sme ju podľa mena, ktoré sa zachovalo z roku 1944. Trvalo niekoľko akcií, kým sme ju v tých odľahlých pustatinách vôbec našli. V bezútešnom a kostrbatom teréne som si tu fajne dodrúzgal obe chodidlá, lebo som vtedy nosieval dobre naboxované štyridsaťročné vojenské kanady. Zato sa na mňa usmialo šťastie, keď som jej nenápadné štrbinovité ústie zočil na dne závrtu. A hneď vedľa ležal nedotknutý…hrob. Genius loci – duch miesta – mi razom prenikol až do špiku kostí. Do úzkeho komína priepasti som sa vtedy spúšťal so zatajeným dychom a vygúlenými očami, ale to bolo nič oproti tomu ako ma tu mátalo neskôr.

Potom som sa tu dlhé roky motal iba sám. Spravidla vo včasnú jar. Vo Veľkej záhrade som sa naučil, že tri dni sa dá drieť a pritom vydržať len na vlažnej vode a ovsených vločkách, aj keď sa človeku doslova práši z úst; ale na štvrtý deň od hladu a smädu už pekelne bolí hlava, a treba sa porúčať do civilizácie. Mal som totiž do vrecka hlbšie ako na dno Veľkej záhrady, a tak som chodieval do Krasu na viac dní. Osobákom. Už nechodí. Celý deň trvalo, kým som sa tu vôbec dotrepal, a zvyšok záťahu bola už len robota – osvedčená to medicína. Spoľahlivo dokázala kompenzovať samotu, riedila bázeň z neznáma, rozpúšťala božskú netrpezlivosť, aspoň v promile redukovala neskrotné libido, zato výrazne akcelerovala túžbu po poznávaní a poznaní, a tak som dokázal v tej džungli celkom obstojne spolunažívať sám so sebou. Čas v týchto končinách plesnivel, lebo tam, kde človek vôbec nedokáže postrehnúť ani najmenšiu zmenu, stráca akékoľvek opodstatnenie. V hlbokých závrtoch bola cez deň tma, ešte aj denné svetlo tu strácalo svoj zmysel. Keď som sa nazdal, že sa zošerilo a napokon nastala tma-tmúca, obul som si na spotenú hlavu jaskyniarsku prilbu. Zažal som piezom karbidku, a keď ma ovanul odór spaľovaného acetylénu, motal som temravou až do masochizmom zaváňajúceho úmoru, čo bývalo spravidla hlboko po polnoci. Stratiť sa napriek tme čiernej ako smola, a úzkoprsému priestorovému videniu, ktoré v tme vymedzoval plamienok karbidky, sa aj tak nedalo. Stačilo totiž, aby som vyliezol na hocijakú eleváciu, teda vyvýšené miesto, a cez bezlisté koruny stromov som zazrel mihotať sa drobnučké svetielko na konci tunela. Nebolo väčšie ako Betelgeuse v Orióne, ale za bezmesačných i bezhviezdnych nocí vytrvalo rozrážalo temnotu šarlátovým svetlom. Bol to môj jediný, ale predsa spoľahlivý pevný bod v tomto studenom a temravom krasovom Vševesmíre. Bola to moja Severka. Za ňou bolo už len…… Rudohorie. V skutočnosti to bol hádam 60 m vysoký rádiový a televízny vysielač Dievčenská skala (660 m n. m.). S ním sa nedalo stratiť. Boli časy, keď mi okrem svetla poskytol v daždi i strechu nad hlavou. Vnútri obslužnej budovy rádiokomunikácií to však pískalo, všakovak hučalo, šumelo i ševelilo, preto som sa dnu vprosil, iba keď sa vonku ženil sám Satanáš. Dnes už síce nie, ale kedysi tam slúžievali týždňovky dvaja operátori. Jeden kamarát Sama Pačenovského, čo tú opachu obsluhoval, nám raz dovolil vyštverať sa až hen – úplne hore na vysielač. Vo vetre sa oceľová opacha v tej výšave kymácala zo strany na stranu, až som sa skoro zgrcal, a v betónových základoch ukotvené oceľové lanovie prašťalo ako divé. Vtedy som si vycvakal na kinofilm svoju prvú 180°-ňovú panorámu Rožňavskej kotliny a Volovských vrchov.
A práve pri jednej z takýchto nočných motaníc na hranici Veľkej záhrady zrazu predo mnou vystúpila spod zeme priepasť, o ktorej som jakživ nechyroval. Obrovskú radosť v sekunde vystriedal veľký smútok, lebo som vedel, že ju vidím ostatný raz vo svojom živote. Neexistovala totiž verejná satelitná navigácia, GPS prístroje, a mapy v tme nefungovali. Bolo nemožné sa zorientovať presnejšie, než na úrovni štyroch svetových strán. Sadol som si k diere, a rozjímal som. Podchvíľou som si do hlbiny svietil, ale nikam som nedovidel. Lano som sám nenosieval, táral som sa vždy úplne naľahko. Objímal som ju očami ako keď sa väzeň objíma s návštevou cez plexisklo. A napokon som musel ísť. Nazdal som sa, že sme sa lúčili navždy. Ešte raz som zastal, otočil sa, a zakýval jej pohľadom na rozlúčku. V teň deň som Veľkú záhradu opúšťal ako trúchliaci cintorín.
V skutočnosti táto udalosť predznamenala sériu mnou ani len netušených tragických udalostí, ktoré sa vynárali hlboko z ponurej minulosti i zo všednej prítomnosti. Už s tým neviem nič urobiť – Veľká záhrada, hoci je to vskutku idylické miesto, navlas ako z plátien renesančných majstrov, v mojej mysli zostáva miestom, kde mi vždy stisne srdce, zovrie hrdlo, a v očiach sa zajagá vlhký lesk. Je to taký trojuholník na planine. Niečo ako Bermudský trojuholník v Atlantiku, ktorý sa rozprestiera medzi Bermudami, Portorikom a Floridou. Tu pre zmenu medzi Priepasťou vo Veľkej záhrade, komplexom jaskýň Priepasť Troch-Maroš, a priepasťou, na ktorú som naďabil onej noci s prilbou na hlave. Napriek tomu, že Veľká záhrada sa rozprestiera uprostred Slovenského krasu, vrcholy onoho tragického trojuholníka spája neviditeľná niť s mojím rodným mestom – s Košicami vzdialenými odtiaľto 70 kilometrov.
Južný vrchol pomyselného trojuholníka Veľká záhrada tvorí Priepasť vo Veľkej záhrade s priľahlým hrobom. Nevedno, aká tragédia sa tu udiala, ani komu, ani kedy. Môžbyť súvisí s druhou svetovou vojnou. Takýchto hrobov je na planinách Slovenského krasu málo. Keď si odmyslím pozostatky ľudí, ktoré sme vykopali v jaskyniach, navštívil som na planinách za tie roky staručké hroby siedmich obetí neznámych tragédií. Okrem jedného, všetky boli vyhĺbené do plytkého horizontu reziduálnych krasových pôd. A ten jeden, čo sa spomedzi ostatných vynímal, bol ľudskou rukou vysekaný priamo do rigidnej vápencovej skaly, čo musela byť priam otrocká manuálna robota; kostra človeka v ňom spočívala v čudnej polohe – pripomínala kolísku. Hlava sa opierala o jednu stenu hrobovej jamy, zadná časť tela spočívala na jej dne, a dolné končatiny sa v ohybe dotýkali protisteny. Akoby tam mŕtvy polosedel-pololežal. Mal prestrelenú lopatku a v hrobe sa našla minca zo šestnásteho storočia. Ktovie, čo sa tu udialo… A ten vysekaný hrob, keď sú všade naokolo desiatky, ba stovky otvorených priepastí a jaskýň, to človeku hlava neberie…
Na najvýchodnejšom vrchole pomyselného trojuholníka Veľká záhrada, kde leží dvojica jaskýň Priepasť Troch-Maroš, sa mi ruky i nohy podlamujú ešte i dnes. Ruky preto, že Troch sme vysekávali z kamenného objatia hádam celú večnosť, a len ručne – sekáčmi a kladivami. Akumulátorové vŕtačky vtedy neboli. Ruky sa mi triasli od lopoty ešte 2 mesiace. To bola hrúza… A nohy sa mi tu podlamujú preto, lebo náš jaskyniarsky klub sme pôvodne zakladali štyria: ja ako služobne najstarší, Maroš, s ktorým sme kedysi ešte prv skúmali obojživelníky a plazy na Východnom Slovensku, a bratia Maťo s Ferom. Hovorili sme si Kopacia čata. Mali sme šialený drajv – len svah 17 kilometrov dlhého Dolného vrchu sme skúmali 6 rokov. Kopali sme jak blázni, desiatky, ba stovky lokalít. Marošova a moja mama boli kolegyne – robili v Košiciach v starej nemocnici na infekčnom s AIDS-ákmi a žltačkármi. Odtiaľ poznám aj dnes známeho pána profesora Jarčušku. Nikdy nezabudem na ten deň, ako som v kuchyni u našich večeral. Vošla mama. Mlčky sa na mňa zahľadela, ako ešte nikdy. Zdvihol som od taniera oči k nej.
„Gabi,… zober chlapcov, a choďte sa s Marošom rozlúčiť.“
Vnútornosti sa mi razom premenili na suchú hlinu…
Chlapcom som povedal len toľko, aby sme išli Maroša spolu pozrieť, viac ani slovo. Presne si vybavujem, ako sme ešte všetci s Marošom vedno srandovali, a napokon ako sme sa s ním lúčili. Až na zastávke električky šestky som chlapcom vyjavil, že to bolo naposledy…
„Bolo to teraz v sobotu. Planina nás privítala pokrytá snehom, stromy prašťali v mraze a ostrom vetre. Nedbali sme. Túžba si nás tu zavolala. Počas tvrdej práce sa rodila úplne nová jaskyňa a napriek zime nás hriala nádej, že prerazíme, a privedieme ju na svet, kam sa pýtala… Nádej. Jedna napriek zime rozkvitala, a druhá, tá, ktorú sme si opatrovali v srdciach odvtedy, čo nám Maroša odviezli do nemocnice, akoby v ostrom vetre zhasínala. Stále horšie a horšie správy pribúdali, ale nádej predsa slabučko tlela. V okamihu, keď sa nádej, že sa narodí nová priepasť naplnila, tá druhá v nás naveky tíško zhasla. V srdci planiny sa v telefóne ozval hlas, ktorý nám zvestoval, že Maroša viac niet. Hlas o to zlomenejší a o to nešťastnejší, lebo patril Marošovej mamičke… Slnko sa v tej chvíli uberalo k západu. V malom výklenku vo vedľajšej Priepasti Troch, kde sme spolu s Marošom ani nie tak dávno spoločne pracovali, zaškvrčal knôtik zlomenej a zafúľanej sviečky, ktorá dlho ležala v jaskyniarskom batôžteku, nevedno prečo. Mĺkvo, so slzami v očiach, sme hľadeli do plamienka, ktorý napriek vetru bojoval o svoj život. Zhasínal so západom slnka, keď sme schádzali z planiny. V tej chvíli sa rozozvučal zvon v starej zvonici v Joviciach – bolo to ako posledné zbohom planiny, akoby sa s Marošom lúčil celý Slovenský kras, ktorý tak miloval…“
Tretím ohnivkom v reťazi tragických udalostí je západný vrchol pomyselného trojuholníka Veľkej záhrady. Priepasť, ktorú som našiel onej noci pri svetle karbidky, a o ktorej som si myslel, že už ju nikdy nenájdem. Poviem Vám, ani som ju radšej nikdy nemal nájsť. Poznanie, ktoré som vďaka nej postupne získal, je skrz-naskrz poznačené bremenom tragickosti ľudskej existencie, ktoré niekedy jaskyniar musí uniesť.
Michaelovi E. Ruanemu, reportérovi z amerického The Washington Post, priniesol – a nie sú tomu ani dva roky – jeho kolega García 32 nadmieru naturalistických fotografií, ktoré zobrazovali popravu nevedno koho, nevedno kde a nevedno kedy. Darovala ich Garcíovi sestra, a on ich priniesol do redakcie známeho periodika. Dovtedy svet o nich nechyroval. Článok o objave týchto historických fotografií vyšiel vo Washington Post vo februári 2018. M. Ruane až na základe podobnosti tehlového múra v pozadí na jednej z fotiek s múrom na úplne inej, nesúvisiacej, ale identifikovanej fotke zistil, že kolekcia záberov zobrazuje vykonanie trestu smrti nad istým rodákom z Košíc, ktorého kedysi volali „druhý Hitler“. Ústnym rozkazom, bez akéhokoľvek súdu, dal v Košiciach povešať pred dnešnou Vedeckou knižnicou na kandelábre 12 ľudí a 15 ďalších dal zastreliť pri ťahanovskom železničnom tuneli. Ako to všetko súvisí s priepasťou, o ktorú som zakopol na planine vtedy v noci? Z ručne písaných zápiskov môjho nebohého kolegu som úplnou náhodou zistil, ako sa priepasť volá. Nedalo sa to nijak raz preložiť do slovenčiny. Nič to neznamenalo. Roky som pátral po pôvode názvu tejto priepasti. Pýtal som sa kde-koho. I chodieval za mnou pravidelne kedysi do Múzea jeden veľmi starý Košičan, jaskyniar. Veľakrát som otočil reč na onen mne nič nehovoriaci názov, a vtedy mi bolo čudné, prečo sa stále mlčky zahľadel do zeme, a len pokrútil hlavou. Dnes už viem prečo. Priepasť niesla meno toho fašistického zločinca. Poznali ho všetci starí Košičania. V Košiciach vládol neobmedzene istý čas. Keď ho v máji v r. 1945 dostihla spravodlivosť, povedal: „Cítim sa vinný, ale neľutujem svoje činy.“ Keďže som jeho meno ešte prv – netušiac o tom nič – voviedol do jaskyniarskej databázy, až mi zle prišlo, keď pravda vyplávala na povrch. E-mailom som preto požiadal kolegyňu, aby v databáze zmenila názov, resp. aby sa meno zločinca vytratilo z hlavného názvu jaskyne, a zostalo už len medzi vedľajšími názvami ako memento. Lebo históriu nezmeníme. Úplne ma však dorazil zločin, ktorý vykonali jeho ľudia už po jeho úteku pred spravodlivosťou v decembri 1944…
Každý Košičan vie, čo stálo kedysi na mieste dnešného hotela Hilton na Námestí Osloboditeľov. Stál tam Schalkház – niekdajšie kultúrne centrum Košíc. O Sáre Klotilde Schalkháziovej som sa prvý raz dozvedel z článku mojej niekdajšej kolegyne Soni Makarovej. Stará pani sedávala kedysi v redakcii po mojej ľavej ruke a vytrvalo klepala na písacom stroji. Venovala sa histórii Košíc. Sára Schalkháziová, dcéra hoteliera Leopoloda Schalkháza, bola v podstate naša staršia kolegyňa. Vášnivo sa venovala literárnej, učiteľskej i novinárskej činnosti. Túžila sa stať spisovateľkou. Venovala sa dobročinnosti. A práve v dnešný deň, 27. decembra 1944 večer, ju nacistickí poskokovia zločinca, ktorého meno roky niesla jedna z priepastí na okraji Veľkej záhrady v Slovenskom krase, aj spolu s ostatnými ženami a dievčatami, po tom, čo ich priviezli z Košíc, vyzliekli, a postavili do radu na breh Dunaja. Čiernovlasá Sára sa ako jediná otočila, pozrela na svojich katov, potom si kľakla, vzhliadla k nebu a prežehnala sa. Miesto, kde spočinulo Sárino telo, dodnes nie je známe. Pamiatku zavraždených dnes v Budapešti na nábreží Dunaja pripomína len rad vyzutých ženských a dievčenských topánok.

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno

Ďalšie články