Závratné zvyšovanie cien ľudí prinúti maximálne šetriť. Niektorí skončia na ulici.

0
59

Keď som na jar písal o tom, že jeseň bude krutá, spomínal som problémy hlavne pre mladých ľudí hypotekárnymi úvermi zadĺženými na celý život a o viacmenej nevyhnutnom zdražovaní, patril som medzi prvých ľudí kaziacich náladu z blížiaceho sa leta a témy uvoľnenie covidových opatrení pred dovolenkami.

Ľudia zlé predpovede počúvať už nechceli.

Dnes vidíme, že ďalšie zdražovanie po nepochopiteľne razantnom už zdražení je nevyhnutné. Tentokrát má kopírovať svetové ceny energií – to až 300%-né už zdraženie stavebných materiálov počnúc OSB doskami, cez polystyrén až po oceľové výrobky však považujem za neprijateľné a nelogické.

Dne už vieme, že zdraženie energií prinesie zdraženie úplne všetkého. Napr. pekárenské výrobky majú ísť hore o 15 – 20%. Kvalitné mäso si bude môcť dovoliť stále menšia časť štandardne zarábajúcich ľudí žijúcich mimo Bratislavu. Za štandardný zárobok považujme realitu ťažko sa blížiacu k priemernej mzde, ktorou sa Slovensko “chváli”. Koľko ľudí musí byť na minimálke, aby zpriemerovalo plat ktoréhokoľvek primátora, starostu iného “politika”, či len bežného riaditeľa alebo iného manažéra železníc, nektorej z poisťovní, alebo bánk?

Spomínam si na svoju prvú cestu smerom na západ, ktorú som spolu s otcom urobil v 85 roku. Vtedy, nám komunistický režim umožnil vycestovať s maximálne 50-timi USD na osobu a aj to len polovici rodiny – že preto, aby sme sa späť za ostnaté dráty Železnej opony vrátili.

Prvé minúty za rakúskou hranicou v Bergu boli pre nás utrpením. Už z autobusu sme nechápavo pozerali na vtedy najzapadnutejšie časti Rakúska, iba kúsok od našich hraníc, teda z ich pohľadu “na konci sveta”. Nechápali sme rozmery letiska Swechat, kde autobus zastavil s umožnením vystúpiť len ľuďom idúcim na letisko a do kolien sme išli na autobuske vo Viedni. Fotobunkou otvárané dvere sme využili hneď niekoľkokrát, fotoaparáty vystavené v každom výklade fotopredajne sme obdivovali do zbláznenia a v jednej z predajní televízorov, kde boli farebné televízory od najmenšieho po najmenší v poličkách ako je to dnes zvykom aj u nás, na všetkých išiel rovnaký program, otec v nemom úžase skonštatoval, že toľko televízorov čo je v tejto predajni nie je dohromady minimálne v celom západoslovenskom kraji.

Úbohých 50 USD po premení na rakúske schilingy nestačilo ani na normálne stravovanie a tak sme tých zopár dní vo Viedni obedovali čerstvé banány z trhu v kombinácii s 30 cm dlhou čokoládou, ktorú sme rovnako ako dostatok banánov videli po prvý krát v živote. Na trhu sme väčšinu ovocia nepoznali. Hnedé chlpaté ovocie či zeleninu sme si nechápajúc podávali a čudovali sme sa čo to je s tým, že ak sú to zemiaky tak sú zvláštne chlpaté čo u nás nebolo vo zvyku. Až neskôr sme sa dozvedeli, že sa jedná o kiwi. Smejete sa? Nektaríny sme nepoznali, pomaranče len kubánske, na ktorých šupka mala hrúbku snáď centimeter a mandarínky boli len pred Vianocami a aj to vo veľmi obmedzenom množstve. Ale to sa dnes už vysvetľuje ťažko.

Raňajky a večeru sme mali u známych emigrantov, s ktorými sme sa spojili náhodou. Bez toho, aby nám umožnili prespať u nich v byte v centre Viedne by sme na západ jednoducho necestovali, pretože by sme museli byť prvými bezdomovcami v Rakúsku ešte pred našou Nežnou revolúciou.

Každý večer sa nás domáca pani spýtala, čo chceme na raňajky. Samozrejme nám to bolo jedno a vždy nás teda zobrala do obchodu, v ktorom sme nechápali množstvo nakrájaných salámov a iných mäsových výrobkov nasvietených spôsobom, ktorý opätovne k nám prišiel až po revolúcii. Pani zakúpila salámy, na ktoré sme ukázali prstom v počte dva prúžky na osobu. Teda na nasledujúce ráno sme mali tanierik pokrytý síce celý, no dohromady snáď dokopy desiatimi dkg rôznych druhov salámu, čo u nás vzbudzovalo dojem, že tí Rakúšania akosi priveľmi žgŕlia. My sme vtedy doma mali síce na výber len sem tam nejaký suchý Nitran a Vysočinu, no keď boli, tak sme ich kupovali aj dve či tri štangle do zásoby a v ich jedení sme sa v zásade neobmedzovali.

Doteraz neviem, či sme boli normálni my alebo oni, no je mi jasné, že v súčasnosti nastáva doba, kedy väčšina bežných rodín ak sa nezmení výrazne situácia v ich príjmoch, bude musieť pristúpiť k obdobnému nakupovaniu a šetreniu ako tomu bolo pred viac ako 30-timi rokmi u našich rakúskych susedov.

Dobre, tak budeme menej jedla vyhadzovať. Ak však ceny plynu a náklady na vykurovanie pôjdu výraznejšie hore, začneme snáď vo svojich príbytkoch mrznúť?

Niektorí politici radi argumentujú tým, že elektrina ide hore všade, aj v zahraničí a teda aj v Nemecku či Rakúsku. Problém je ale v tom, že vďaka miliónom baleným do alobalu poslancom smeru, ktoré mali pochádzať z dotácií štátu pre baníkov niekde v Prievidzi platíme v zvýšených cenách elektriny už roky, čím máme už dnes jednu z najdrahších cien tejto komodity v EÚ. Platy ale opačne jedni z najnižších. A aj to je to, čo môže práve v týchto mesiacoch ľudí vyhnať do ulíc. Následky výrazného zdražovania totiž prichádzajú spozdene, no o to tvrdšie.

Vyzerá to teda tak, že najbližšie mesiace ani tak nebudú o Covide, ale o tom čo (pre občanov) zlé rozhodnutia vlád doteraz spôsobili.

Je spoločnosť pripravená na množstvo nových bezdomovcov a sociálne odkázaných rodín, ktoré nevyhnutne tento stav vygeneruje?

 

 

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno