Tatranská galéria v Poprade Vás pozýva na podujatia:
Ján Hála – Maliar ľudu pod Tatrami
Organizátor: Tatranská galéria v Poprade
Kurátorka výstavy: Dr. Anna Ondrušeková
Miesto konania: Tatranská galéria v Poprade, Hviezdoslavova 12, Poprad
Vernisáž výstavy: 14. máj 2024 o 17.00
Termín výstavy: 14. máj 2024 – 30. jún 2024
Tatranská galéria v Poprade prináša pri príležitosti 65. výročia úmrtia a 135. výročia narodenia Jána Hálu výstavu Maliar ľudu pod Tatrami.
Jan Antonín Hála (* 19. január 1890, Blatná – † 17. máj 1959, Važec) bol český maliar, kresliar, ilustrátor a dokumentarista folklóru, žijúci väčšinu života na Slovensku.
Narodil sa v rodine pekárskeho majstra Jana Hálu a Rozálie, rod. Černochovej v Blatnej na námestí č. 81.
Študoval na gymnáziu v Českých Budějoviciach a v roku 1909 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, odbor história. Maliarstvo študoval najskôr v súkromnej maliarskej škole Ferdinanda Engelmüllera a v rokoch 1910 – 1915 na Akadémii výtvarných umení v Prahe v ateliéri pre figurálnu maľbu Maxa Pirnera.
Od roku 1918 žil v Blatnej, Moste a od augusta 1923 až do svojej smrti vo Važci. Výnimku tvoria roky 1939 – 1940, keď prechodne býval vo svojom rodisku a rok 1929, keď sa v Myšenci neďaleko Protivína oženil s Mariou Chlupsovou, s ktorou mal tri deti. Najmladší syn Jan Mikuláš Hála (* 1937) je tiež maliarom – reštaurátorom.
Obdivoval dielo Mikoláša Aleša, sympatizoval s hnutím českej sociálnej maľby. Objavenú skutočnosť v podtatranskej obci Važec stvárňoval ako etnograf-dokumentarista, písal esejistické reportáže do Lidových novín. Po celý život vo svojej tvorbe čerpal námety zo života obyvateľov Važca. Od roku 1925 sa stáva členom Spolku slovenských umelcov, v roku 1928 Umeleckej besedy slovenskej, od roku 1948 Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Za účasť v SNP bol vyznamenaný Zlatou hviezdou partizánskeho oddielu Vysoké Tatry.
V roku 1942 sa zúčastnil na bienále v Benátkach. V roku 1945 sa aktívne zapojil do SNP a za svoju činnosť bol po vojne vyznamenaný.
Jan Hála prišiel do Važca maľovať a našiel tam domov. Ako píše v jednom liste: „Dědino moje milá! Tvoje černé střechy mně učarovaly, Tvoji lidé mně udělali, Tvoje hory a vrchy mně zajaly. (…) Modlím se k Tvé kráse, o níž nikdo neví, jenom já, modlím se k Tvému tajemství, které Ty neznáš. Co to je? Je to síla, či slabost, nevím. Ale je to láska“ (Abelovský, s. 14). Táto jeho predstava o živote, prírode a ľuďoch vo Važci sa stala jeho umeleckým programom na celý život. Jeho „pastorále“ pramení v romantických ideách 19. storočia a prostriedky na ich uchopenie v zmyslovo vnímateľnej forme na plátne v maľbe 19. storočia. Hála sa javí ako „maliar čistého srdca“ (Abelovský, s. 14), ktorý sa vrátil k čistým prameňom, kde našiel sám seba. Azda preto je jeho tvorba zrozumiteľná pre široké obecenstvo. Vychádzal z tradícií a vybral si tradičné prostriedky. Neustále sa objavuje jeho hlboká a úprimná úcta ku všetkému, čo súvisí s námetom a podstatou tohto sveta, ako aj jeho snaha hodnoverne a svedomito to zaznamenať, často na úrovni národopisného dokumentaristu. Autor jeho monografie Ján Abelovský vidí v tomto záujme hlbšiu motiváciu, a to „slovenskofíliu“ českej intelektuálnej obce na prelome storočí: „Tendenčne podmienená mýtizácia Slovenska, romantické predstavy o Slovensku ako o akomsi «slovenskom Tahiti» dosiahli vtedy svoj vrchol“ (Abelovský, s. 27).
Predstava o bratskom národe, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj o slobodu, pričom si uchoval čisté korene, sa stala Hálovým permanentným zdrojom inšpirácie. Do svojej tvorby, vychádzajúcej z plenéristických tradícií, postupne zabudoval niektoré prvky impresionistickej, secesnej a realistickej maľby premiešanej s expresívnejším rukopisom a koloritom. Určujúcim prvkom v jeho tvorbe preto nie sú maliarske alebo duchovné výdobytky a prínosy, ale námet. Začiatkom dvadsiatych rokov sa sústredil na veristické zaznamenávanie ľudí, krojov, zvykov, tancov, piesní, spôsobu života, najmä práce a zábavy. Od druhej polovice dvadsiatych rokov sa jeho túžba po dokonalej idyle kúsku celistvého sveta, mikrokozmu, stala hlavnou témou jeho tvorby a jej hlavným umeleckým programom. Vtedy sa v jeho maľbe najviac prejavila istá forma štylizácie prvkov s dôrazom na expresívnosť. Od tridsiatych rokov sa jeho maľba ustálila v rovine istej tradičnej a nie príliš výraznej zmesi naturalistickej maľby prepojenej s páčivým secesným dekorativizmom (výber z textu KISS-SZEMÁN Zsófia ).
Adrián a Ida Harničár – Láska v tráve
Organizátor: Tatranská galéria v Poprade
Kurátorka výstavy: Dr. Anna Ondrušeková
Miesto konania: Artklub Tatranskej galérie v Poprade, Hviezdoslavova 12, Poprad
Vernisáž výstavy: 14. máj 2024 o 17.00
Termín výstavy: 14. máj 2024 – 30. jún 2024
Autori tejto tématickej výstavy, Ida a Adrián Harničárovci sa venujú fotografovaniu prírody už niekoľko desaťročí. Obaja majú k prírode veľmi blízko, keďže v jej lone vyrastali a k láske k príde boli vedení rodičmi už od útleho detstva. Tvrdia, že v prírode stačí chodiť len s otvorenými očami a uvidíte množstvo zaujímavých vecí, od kvietkov, vtáčikov, zveri až po motýle a hmyz, ktoré sú vďačnou témou na zachytenie vzácnych okamihov diania v prírode.
Pani Ida síce nie je profesionálnou prírodovedkyňou, ale milovníčkou prírody je od detstva. Veľmi rada chodieva na turistické potulky po našom krásnom Slovensku, kde si všíma a hľadá hlavne vzácne a chránené kvetiny. S fotografovaním začala až po odchode do dôchodku, keďže popri jej pôvodnom zamestnaní a starostlivosti o rodinu jej veľa voľného času neostávalo. Popri fotografovaní kvietkov ju samozrejme, upútal aj hmyz, bez ktorého nemôže príroda existovať. Vo svojom archíve má tisíce fotografií prírody ako celku, ale aj detailných pohľadov, ktoré bežnému turistovi pri rýchlej chôdzi unikajú. Fotografie z ciest po svete využila pri cestovateľských besedách.
Adriánovou profesiou je síce geológia, t.j. neživá príroda, ale pri práci v teréne si všíma všetko okolo seba, čo príroda poskytuje. Fotografuje od detstva, ale fotografovaniu prírody sa venuje od stredoškolských čias v rámci geológie, kde je potrebné niektoré poznatky dokumentovať i obrazom. Keďže precestoval hodný kus sveta, tak sa snažil zachytiť fotoaparátom hlavne prírodu, čo už vyplývalo z jeho profesie. Tieto obrázky z ciest prezentoval na niekoľkých besedách o cestovaní po Európe, Afrike, Ázii i Oceánii. Obrázky živočíchov, hmyzu a rastlín publikuje v knihách o obciach. Venuje sa tiež vyhľadávaniu a dokumentovaniu starých zabudnutých banských diel v okrese Poprad, o ktorých už vyšli čiastkové publikácie. Bol autorom putovnej výstavy „Severná Afrika očami geológa“, kde boli okrem fotografií i exponáty minerálov a fosílií. Bol spoluatorom výstavy „Zaniknuté bane a huty v okrese Poprad“, spolu s Podtatranským múzeom v Poprade. Spolupracuje s archeológmi pri rôznych výskumoch, kde je potrebná geológia, ako napr. bol výskum hrobky kniežaťa v Poprade – Matejovciach.
Na tejto výstave je prezentovaná len malá časť fotografií z ich bohatého fotoarchívu prírodných zaujímavostí.