MSSR |MM| Nielen represívna funkcia potrestania páchateľa protiprávnej činnosti, ale najmä jeho prevýchova a šanca viesť riadny život, to všetko charakterizuje trest povinnej práce. Rezort spravodlivosti v súčasnosti intenzívne pracuje na tom, aby ho súdy mohli ukladať častejšie ako doteraz. V minulosti tomu bránili viaceré prekážky, napríklad nedostatok poskytovateľov, príliš veľká byrokracia, či v neposlednom rade legislatíva nekorešpondujúca s aplikačnou praxou.
Tento druh trestu sa do nášho právneho systému legislatívne ukotvil rekodifikáciou trestného práva v roku 2005, pričom jeho bližšiu úpravu nájdeme v zákone o výkone trestu povinnej práce a zákone o službách zamestnanosti. Novelizácia trestných kódexov s účinnosťou od 6. augusta 2024 však priniesla zásadnú zmenu podmienok jeho ukladania, pretože sa upustilo od povinnosti súdu vyžadovať súhlas páchateľa trestného činu s jeho uložením.
Ide o alternatívny druh trestu, ktorý možno uložiť iba za prečin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov. „Trest povinnej práce predstavuje alternatívu v prípadoch, kedy páchateľ nie je nebezpečný a skutok nie je spoločensky závažným trestným činom. Najčastejšie boli takto potrestaní páchatelia za drobné krádeže, ale aj zanedbanie povinnej výživy, či ohrozovanie mravnej výchovy mládeže,“ vysvetľuje Daniel Petričko, generálny riaditeľ Sekcie restoratívnej a alternatívnej justície Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.
Odsúdený nie je pri výkone trestu povinnej práce obmedzený na osobnej slobode, ani pri bežných životných situáciách. Tým sú zachovávané rodinné väzby bez zhoršenia sociálnej situácie odsúdeného, či jeho najbližších. „Sekundárnym benefitom tohto druhu trestu je aj prehĺbenie pracovných návykov, aby sa odsúdený dokázal v budúcnosti lepšie zamestnať a zvykol si na systém práce. V neposlednom rade, čo nám ukázala aj prax, nájsť si eventuálne zamestnanie možno aj u poskytovateľa trestu povinnej práce“, uvádza ďalej D. Petričko, ktorý sa ako sudca stretol s prípadmi, kedy odsúdení nemali prakticky žiadne pracovné návyky.
Forma výkonu tohto druhu trestu má verejnoprospešný charakter, spočívajúci napríklad v upratovaní verejných priestranstiev, triedení odpadu, či iných podporných prác v závislosti od požiadaviek poskytovateľa práce. Najčastejšie ide o nízko zárobkové a ťažšie obsaditeľné druhy práce, ktoré sú však verejne potrebné. Môžu mať popri sankčnom charaktere, aj istú podobu „zahanbenia“, aby odsúdený skutočne vnímal dopad svojho protiprávneho konania.
Náklady spojené s výkonom trestu povinnej práce znáša odsúdený sám. Zákon počíta aj s prípadmi, keď odsúdený nevykoná práce v určenom rozsahu, alebo ak neplní primerané povinnosti a obmedzenia, či nevedie riadny život. Dôsledkom toho môže byť premena trestu povinnej práce alebo jeho zvyšok na trest odňatia slobody tak, že za každé dve hodiny nevykonanej práce nariadi súd jeden deň nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Aplikačná prax však naráža na nízky počet poskytovateľov práce pre výkon trestu, čo je jedným z najčastejších problémov pri jeho ukladaní. Sekundárnym problémom sú aj nevyhovujúce materiálno-technické podmienky na strane poskytovateľov práce. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na dopad reformy súdnej mapy, ktorá v prípadoch zlúčených súdov skomplikovala pružnosť už tak zdĺhavých procesov spojených s nariaďovaním tohto trestu. Zásadným je aj problém spojený s nízkym počtom probačných a mediačných úradníkov. Tí prejednávajú podmienky výkonu tohto trestu a zabezpečujú jeho evidenciu, dohľad a dozor nad ním.
Podľa štatistík počet uložených trestov povinnej práce na Slovensku postupne rastie. Výnimkou bolo obdobie pandémie ochorenia Covid-19 v roku 2021, kedy klesol počet takýchto alternatívnych trestov pod tisíc. D. Petričko však upozorňuje, že mnohé z trestov boli vykonávané len formálne a v rámci krajov dochádza k pomerne veľkým odchýlkam, čo sa týka ukladania i vykonávania trestu. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky pracuje na zlepšení podmienok a možností plnohodnotného využitia ukladania trestu povinnej práce, a to nielen navyšovaním počtu probačných a mediačných úradníkov, ale aj optimalizovaním administratívnej záťaže a procesov ukladania trestu povinnej práce. „V aktuálnom období prebiehajú kroky smerujúce k odbremeneniu úkonov sudcu pri nariaďovaní tohto trestu. Taktiež máme záujem o navýšenie počtu poskytovateľov práce o cirkevné spolky či občianske združenia,“ avizuje D. Petričko.
Do úvahy prichádza aj rozšírenie možností ukladania týchto alternatívnych trestov v priestupkovom konaní tak, aby páchatelia pocítili reálnosť sankcie a možnosť ich prevýchovy aj pri menej závažnej protiprávnej činnosti.
Napokon, prínos v podobe využívania alternatívnych trestov v minulosti deklaroval aj minister spravodlivosti Boris Susko: „Pre nejakých bohatších ľudí je naozaj ďaleko ponižujúcejší trest povinnej práce ako väzenie. Alternatívne tresty sú liekom na kriminalitu a štát sa okrem iného zbaví financovania týchto väzňov. A možno tak dospejeme rýchlejšie aj k prevýchove a ten človek už nebude ďalej páchať trestnú činnosť. Kľúčové však je, že poškodený bude mať nahradenú škodu,“ povedal minister B. Susko.