Aj viac ako tri desaťročia po Nežnej revolúcii hodne ľudí hovorí o totalite ako dobe, kedy sme sa mali lepšie.
Nedá sa povedať, že niektorí ľudia sa lepšie nemali. Niektorí komunistickí funkcionári, rôzni aparátčici, zamestnanci štátnych podnikov vysielaní do zahraničia, či príslušníci vtedajšej Štátnej bezpečnosti sa dobre určite mali. No tí sa spravidla zle nemajú ani dnes.
A bežní ľudia? Ak sa zrovna nerozhodli výdobytky socializmu opustiť pokusom o útek na slobodný Západ, mohli prežiť. Niektorí lepšie, iní horšie. Jedni s tovarom z TUZEXu, iní v radoch na toaletný papier, hygienické vložky a pred Vianocami na mandarinky alebo pomaranče dovezené zo spriatelenej Kuby od diktátora Fidela Castra.
Pamätáme si aj mladomanželské pôžičky a ďalšie zvýhodňovanie – nie však vždy v prospech tých najnúdznejších. Práca bola povinná a tzv. príživníctvo trestné. A komunisti spokojní.
Vtedajší prezident ČSSR Gustáv Husák povedal- „Hranice nie sú korzo“.
Kto bol Gustáv Husák v skutočnosti?
Aj o živote Gustáva Husáka máme v knižnici Múzea totality dostatok literatúry, ktorá stojí za prečítanie.